LUCIA TALLOVÁ

​

​

​

LUCIA TALLOVÁ

LOOKING THROUGH

Curated by Lucia Miklošková

Pragovka gallery

​

The artist divided the gallery space into two separate parts by a wall, or rather by a window. She put a grating there, the layout of which repeats the pattern of a glass facade of the gallery. The grating in the middle copies the glass facade pattern and transfers it to a different place – inside. The entrance is multiplied and the wall, which initially separated the interior and exterior and defined the border of what is inside and what is outside, suddenly relativizes the relationships in the surrounding space. The author emphasizes the relativity of opposition of the interior and exterior by her large-format, airy atmosphere paintings. If the grating in the middle points visitors’ attention to the glass facade (pre-painting), then the paintings also encourage visitors to look behind the window, outside the gallery, to verify the original copies of the paintings.

LUCIA TALLOVÁ in her LOOKING THROUGH project works with the effect of mirroring or doubling – she intends to build poetic imagery, a kind of imaginative dream quality. (Gaston Bachellard, a phenomenologist of poetic imagination, would call it the air and water dreaming). COVID-19 virus triggered sudden change in the exhibition context – the viewers were not allowed to enter the interior and the entire artwork has transformed into a large-format assembly, architecturally framed, mirroring spatial projection – conserved, crystal landscape.

We could perceive Lucia Tallová’s pictures as crystal landscapes, in which time appears and performs the space act (the term “picture-crystal”, or “time-crystal” is borrowed from Gilles Deleuze). Nevertheless, the time is not interpreted from the human perspective, but from the perspective of more powerful elements: the air and the earth. Those elements represent eternity, infinity full of changes. When perceiving the works of Lucia Tallová, the viewer is suddenly confronted with his finiteness. However, this finiteness does not convey the tragic meaning of the end, on the contrary, it reminds us of the steady order of the eternity. And this is what brings the dreamy expression or melancholy into the works of Lucia Tallová.

​

Lucia Miklošková

​

​

​

SVK

​

Autorka galerijný priestor predelila stenou, či skôr oknom, na dve samostatné časti. Do priestoru vložila mriežku, ktorá usporiadaním opakuje vzor konštrukcie skleneného priečelia galérie. Mriežka vložená doprostred kopíruje presklenú fasádu a prenáša ju na iné miesto, dovnútra. Vstup sa násobí a stena, ktorá predtým oddeľovala interiér od exteriéru a vymedzovala rozdiel medzi tým, čo je vnútri a čo je vonku, naraz relativizuje vzťahy v okolitom priestore. Relatívnosť opozície vnútrajška a vonkajška autorka umocňuje veľkorozmernými maľbami vzdušnej atmosféry. Ak mriežka uprostred smeruje pozornosť diváka k sklenenému priečeliu (predobrazu), potom maľby tiež nabádajú nasmerovať pohľad za okno, mimo galérie, overiť stav ich predlohy.

Lucia Tallová v diele Looking Through pracuje s javom zrkadlenia alebo zdvojenia, v intencii budovania poetickej obraznosti, akejsi imaginatívnej snovej kvality. (Fenomenológ básnickej imaginácie Gaston Bachellard by hovoril o vzdušných a vodných sneniach.) Náhlou zmenou v koncepcii výstavy, ktorú spôsobil koronavírus sa výstava stala zvnútra neprístupná a celé dielo sa premenilo na veľkorozmernú priestorovú asambláž rámovanú architektúrou, zrkadliacu sa priestorovú projekciu – zakonzervovanú kryštalickú krajinu.

 

O zobrazeniach Lucie Tallovej by sme mohli uvažovať ako o kryštalických krajinách, v ktorých sa čas zjavuje a predvádza vesmírne divadlo (pojem obraz-kryštál, alebo čas-kryštál si požičiavame od Gillesa Deleuze-a). Tento čas nie je interpretovaný z perspektívy človeka, ale mocnejších živlov: vzduchu a zeme. Oni predstavujú večnosť, nekonečné trvanie naplnené zmenou. Pri vnímaní diel Lucie Tallovej je divák naraz konfrontovaný svojou konečnosťou. No táto konečnosť nenesie so sebou tragickú myšlienku konca, ale naopak, pripomína nemenný poriadok trvania večnosti. A práve toto dáva dielam Lucie Tallovej snový či melancholický výraz.

„Kryštalickosť“ je vlastnosťou obrazu, ktorý je nejednoznačný, pretože zobrazovanú (ne)skutočnosť raz zrkadlí a hneď na to skrýva. Vyjadruje ju pohyb – no nie pohyb merateľný časom, ale myslený obrazom. Ide o výmeny medzi predmetným a abstraktným, medzi objektívnym a subjektívnym, prítomným a neprítomným, pričom jedna strana výrazovej opozície sa vlieva do svojho náprotivku a vzápätí naspäť. Všetko v inštalácií je nám dôverne známe a predsa rozohráva hru s imagináciou. Takto sa aj obraz vzdušnej atmosféry stráca v abstraktnej maľbe, ktorá je azda ešte pravdivejším portrétom svojho objektu. Vyznenie diela umocňuje atmosféra dnešných dní, kedy je uzamknuté, neprístupné za sklom a koniec sa stáva túžbou a prísľubom.

 

Lucia Tallová (*1985) je na slovenskej scéne dobre etablovaná autorka mladej generácie, absolventka Vysokej školy výtvarných umení, ateliéru Ivana Csudaia, držiteľka niekoľkých významných ocenení (2019 - J. P. Morgan Selection, Paris Photo, 2016 - Cena Nadácie Tatra Banky za umenie, 2013 - VÚB Maľba roka, 2010 - Strabag Artaward International

​

​

Lucia Miklošková

​

​